Keď ma Jozef Štefanides požiadal, aby som pridal svoj príspevok na túto stránku, cítil som sa poctený a potešený.
Karate v mojom živote hralo a stále hrá veľmi významnú úlohu. Venoval som sa mu skoro 10 rokov veľmi aktívne a stále mám na mysli fakt, že karate nie je gymnastika, kde kariéra gymnastiek končí v 16 rokoch. Karate sa môžete venovať do dôchodku, ale aj dlhšie. Preto s ním, zdá sa, nikdy celkom neskončím.
Rád a s pasiou si spomínam na to, ako sme ešte na základnej škole v rokoch 83/84 s karate v Trstenej začínali. Rád si spomínam na prvých trénerov M.Gatiala, J.Ulricha, S.Savina, neskôr na J.Štefanidesa atď.
Mám rád spomienky na to, ako sme s bratom Martinom a ďalšími kamarátmi absolvovali tréningy niekedy s takou obtiažnosťou, že sme na druhý deň ani nemohli vyjsť hore schodami. Mali sme z takýchto tréningov niekedy až masochistickú radosť. Tažko na cvičisku, ľahko na bojisku.
Skvelé boli aj prvé páskovania, kde nám od trémy a vzrušenia riadne tĺkli srdiečka. Na mojej strednej škole sme začali pravidelne usporadúvať a aktívne sa účastniť Oravských súťaží, odkiaľ sme pravidelne prinášali výborné výsledky. Neskôr sme sa zúčastňovali krajských a celoslovenských súťaží. A tento trend pokračuje, aj keď sa osadenstvo stále mení.
Príjemné spomienky mám aj na prvé sústredenie s fantastickými trénermi v Trnave. S dvojfázovými tréningami a veľkým množstvom srandy.
Ďalšou veľmi veľkou školou pre mňa bolo obdobie konca 80-tych rokov, keď sme Jozef Štefanides, Milan Šalka a ja spolu ťahali tréningy starších aj mládeže v našom Karate-klube. Telocvičňa bola v tých časoch vždy plná. V tých časoch prišli prvé výsledky z celoslovenských súťaží Martina Loffaya, Jozefa Štefanidesa a ďalších.
O životaschopnosti trstenského karte svedčí aj fakt, že pokiaľ kluby v iných mestách na Orave a aj niekde na Slovensku zanikli, prípadne len prežívajú, klub v Trstenej je zdá sa trvalo na slušnej úrovni a drží sa medzi klubmi, ktoré stále prosperujú. Významný je aj fakt, že trstenskí mladí karatisti dokážu prinášať medaily aj z medzinárodných súťaží. Tento vývoj od zlatých medailí z okresných súťaží po zlaté medaily na republikovej aj medzinárodnej úrovni považujem za úžasný.
Veľká vďaka za to patrí všetkým trénerom, ktorým sa tento šport stal koníčkom a vášňou a od začiatku mu venovali úžasné množstvo času a prostriedkov.

Dúfam, že sa tomuto športu a filozofii bude dariť v Trstenej aj naďalej.

Peter Loffay