Rozhovor so zakladateľom Karate klubu Trstená Ing. Miroslavom Gatialom

V predvečer oslavy 25. výročia som sa stretol so zakladateľom karate klubu v Trstenej Ing. Miroslavom Gatialom. Pri dobrom pivku v príjemnej atmosfére sme sa rozprávali o všeličom možnom. Keď sa reč zvrtla na karate bol som zvedavý ako to vlastne všetko začalo a čo tomu predchádzalo.


JA: Kedy a ako si sa dostal ku karate?

MG: S karate som začal v roku 1976, bol som vtedy asi v 3. ročníku strednej priemyselnej školy. Kamarát, s ktorým som bol na izbe priniesol odkiaľsi knižku karate od Levského a podľa nej sme spolu začali cvičiť.
Neskôr sme začali cvičiť v Prievidzi kde to viedol taký chlapec, ktorý mal 8. kyu. Aj keď mal najnižší žiacky stupeň, bol to v podstate môj prvý tréner. Po pol roku sme mali prvé páskovanie. Tu som spoznal p. Šebeja, ktorý páskovanie viedol. V tréningu som pokračoval v Žiline, tam som spravil skúšky na žltý pás (7. kyu). Neskôr, keď som bol na vojne v Bratislave som sa dostal do oddielu k p. Divincovi. Tu pri ňom som trénoval a u neho som získal oranžový pás (5. kyu).

JA: Takže pochádzaš z Prievidze. Ako si sa dostal na Oravu?

MG: Sem ma zaviali pracovné povinnosti, no a potom som sa tu oženil.

JA: A ako to bolo s karate v Trstenej?

MG: Samozrejme tu predtým nič také nebolo. No a keďže som chcel cvičiť pokúsil som sa zorganizovať zopár ľudí, ktorý by cvičili so mnou. Zo začiatku to ešte nebol oddiel, pretože chvíľu trvalo, kým sa nám podarilo presadiť aby sa vtedy ešte krúžok karate dostal do telovýchovnej jednoty.

JA: A čo ľudia, ako reagovali na karate ?

MG: Aby som pravdu povedal, ohlas ma vtedy celkom prekvapil. Na prvý tréning, to si pamätám presne bol 4. novembra 1981, prišlo asi 60 ľudí. Od malých detí až po asi 40-ročného pána. Aj keď nemali o karate ani hmlistú predstavu, nadšenie bolo veľké. Toto nadšenie hneď na začiatku trochu pribrzdil taký malý organizačný lapsus, nemohli sme sa dostať do telocvične, ktorú sme mali vopred dohodnutú. Prvý tréning sme teda museli odložiť. Ale s ostatnými tréningmi už potom problém nebol. Veľmi nám pomáhal p. uč. Kapjor, ktorý nám veľakrát zabezpečil kľúče od telocvične a dosť podporoval naše cvičenie.

JA: Ako si pri toľkých cvičencoch zvládal svoje trénerske povinnosti? Nemal si ako mladý chalan problém s disciplínou na tréningoch?

MG: Keď som prišiel do Trstenej mal som 24 rokov a oranžový pás. Treba dodať, že oranžový pás bol v tej dobe pomerne vysoký technický stupeň. Cvičenci toto akosi prirodzene rešpektovali a preto som nemal väčšie problémy udržať tréningy v pohode. Aj keď spočiatku bol záujem obrovský, prví ľudia veľmi rýchlo odchádzali, takže počet členov sa rýchlo zredukoval. Dôležité bolo aj to, že sa mi podarilo podchytiť niektorých z tých čo zostali a oni mi potom pomáhali pri tréningu. Dá sa povedať, že sa vytvorila partia, ktorá dlho ťahala tento oddiel. K týmto ľuďom patrili najmä Jozef Lepáček, Jozef Ulrich, Sergej Savin a Jana Ladňáková – ona prišla do oddielu už so žltými koncami na opasku (8. kyu). Oni mi dosť pomáhali aj čo sa týka tréningov. Už od začiatku, od prvého tréningu bol s nami Jožo Štefanides vtedy 13-ročný chlapec. On jediný zostal až do konca, neskôr prevzal už samostatný karate klub a vedie ho dodnes.

JA: A čo dnes?

MG: No dnes je to už minulosť. Žijem v Bratislave, tam mám prácu, a chcel by som tam v okolí postaviť dom. Samozrejme karate trénujem ďalej, ale už len sám seba. Trénujem zas u trénera Divinca, u ktorého som cvičil už v minulosti. V obci kde som sa rozhodol postaviť dom som raz starostovi sľúbil, že budem trénovať deti, takže je možné, že sa vrátim aj k tomu, ale to je ešte hudba budúcnosti.

Ja: Aká je tvoja najobľúbenejšia kata?

MG: Seienchin, ale najviac som sa natrápil s kata Saifa

JA: Čo dodať na záver?

MG: (úsmev) Je to úplne úžasné, keď som tu v Trstenej pred 25 rokmi začal cvičiť ani som len nepomyslel na to, že to tak dlho vydrží a že o 25 rokov tu budem oslavovať takéto výročie. Aj keď to nie je len moja zásluha – tá patrí samozrejme všetkým, ktorí sa zaslúžili o udržanie karate v Trstenej, hreje ma pocit, že som bol pri tom a dúfam, že takto oslávime aj päťdesiatku (smiech). Ešte jednu myšlienku na záver. Môj najúspešnejší žiak kedysi pre jedny noviny povedal:
“ Dúfam, že môj prvý tréner by bol na mňa hrdý“.
Dnes, s odstupom času môžem s istotou povedať: „Jozef, som na teba hrdý!“

Zhováral sa Peter Modránszky